Učím sa nelipnúť na cieli. Cieľ v našich predstavách je poväčšinou niečo ako dosiahnutie určitého nami vytýčeného bodu v budúcnosti. Na ten sa zvykneme upriamovať a snažíme sa podriadiť tomu všetko svoje úsilie. V domnienke, že keď ho dosiahneme, stane sa to a to, získame to či ono, zažijeme zadosťučinenie, uspokojenie alebo šťastie. Všetko toto - v budúcnosti. Kde však pritom ostáva naša ŽIVÁ PRÍTOMNOSŤ, ktorá môže existovať jedine TERAZ?
Pojem cieľ som si nahradil slovom stupeň. A ako rebrík má mnoho priečok, tak i naša cesta sa skladá zo stupňov a stupienkov. Nijaký nemôžeme vynechať či obísť, lebo potom by sme nedosiahli na ten nasledujúci. 
Cesta bytím je ako rebrík bez konca, teda s nekonečným počtom priečok. Nikdy nemôžeme dôjsť až na samý vrch, lebo ten neexistuje. 
Ak by existoval, raz by sme mohli dôjsť až na koniec, dosiahnuť konečný cieľ. Koniec cesty. 
Tak, ako dnes nedokážem pochopiť nekonečnosť, neviem si predstaviť ani koniec. 
Jediné, na čom záleží, je smer nášho nekonečného rebríka. Ak vedie nahor, po každom zdolanom stupni cítime, že sme o niečo ľahší a spolu s ním i naše okolie. Tak, ako to môžeme pozorovať aj v hmote - čím vyššie letíme od povrchu našej Zeme, tým redšia je atmosféra, ubúda tiaž a nakoniec sa dostaneme do bezváhového stavu. 

Učím sa kráčať po stupňoch svojho rebríka. Každý okamih je príležitosťou a zároveň stupňom. Ak využijeme príležitosť, práve sme sa bezpečne postavili na ďalší stupeň. Jediné, na čom záleží, je smer rebríka. Ukazovateľom, že vedie Nahor, je nám

RADOSŤ Z BYTIA